Don Bosco a bryndza

Autor: Pavol Trúsik | 20.8.2015 o 15:59 | Karma článku: 8,91 | Prečítané:  2973x

Popri výročiach dona Bosca a Zdenky Schelingovej si môžeme spomenúť aj na ďalšiu osobnosť, ktorá nedávno mala svoje výročie narodenia i úmrtia. Ide o príslušníka významného bryndziarskeho rodu a zakladateľa saleziánov na Slovensku

Viliam Vagač (18. 8. 1887 – 2. 7. 1970) sa narodil v Starej Turej rodičom Michalovi Vagačovi – Rácovi a Anne rodenej Ježo Párovskej. Bol deviatym zo štrnástich detí, z ktorých šesť zomrelo. Zároveň bol prapravnukom Jána Vagača (1759 – 1835), ktorý v roku 1787 založil vôbec prvú bryndziareň na Slovensku.  

Vagač navštevoval katolícku školu v Starej Turej, dva ročníky meštianky v Šamoríne, kde sa naučil po maďarsky a neskôr so strýkom Martinom odišiel predávať bryndzu do Viedne. Ďalšou zastávkou Viliam Vagača bola prax u svojho príbuzného Alexandra Vagača v jeho obchode v Detve. Po návrate do Starej Turej sa svojej ovdovelej matke zveruje s túžbou vstúpiť do rehole. Pri ďalšom pobyte v Detve tu nachádza starý saleziánsky kalendár a pozvanie do uhorského Saleziánskeho ústavu sv. Štefana v talianskom Cavagliá neďaleko Turína. Jeho myšlienky sa teda upriamili k nasledovníkom dona Bosca. V roku 1905 prvýkrát cestuje do Talianska, v r. 1909 vstupuje do noviciátu. Kresťanskú filozofiu, psychológiu, kozmológiu a etiku študuje na kolégiu v Ivrea pri Turíne, pričom posledný, tretí, ročník už absolvuje popri službe asistenta v ústave v Cavagliá. Medzitým sa na Slovensku rozvíja Združenie saleziánskych spolupracovníkov a dobrodincov, ku ktorým sa hlási i švagor Viliama Vagača Rajmund Molec. V roku 1913 vzniká saleziánsky ústav priamo v Uhorsku v Pélifoldszentkereszte pri Ostrihome. Vagač sa tu stáva asistentom chovancov, vyučuje a dopĺňa si pedagogické vzdelanie. Už o rok tu však pre Slovákov nastávajú zlé časy. Viliam Vagač sa ujíma slovenských študentov a organizuje ich prechod do Osvienčimu, kde pôsobila teologická fakulta krakovskej univerzity. Tu ho onedlho poľský kardinál vysvätí za diakona a v roku 1919 sa už stáva vysväteným kňazom. Po primíciách 22. 6. v Starej Turej sa stáva kaplánom toho času už v maďarskom Pélifoldszentkereszte, odkiaľ opäť z politických dôvodov odchádza na miesto katechétu v slovinskom ústave. Stále má však na srdci rozvoj slovenského saleziánstva. Preto opäť z jeho iniciatívy v Taliansku vzniká nové hniezdo pre slovenských študentov - dom pre adeptov saleziánskej rehole. Don Vagač sa tu, v Perose Argentine (pri Turíne), stáva prvým kňazom, profesorom a administrátorom. Samozrejme, ani toto riešenie nebolo uspokojivé. Vagač tak nepoľavuje a hľadá vhodné miesto na Slovensku. V máji 1924 ho nachádza v Šaštíne. Už 7. septembra je časť šaštínskeho kláštora i farský kostol zverený saleziánskej reholi. Tento deň je počiatkom saleziánskeho diela na Slovensku. Don Vagač preberá na seba poslanie správcu farnosti a neskôr aj direktora ústavu. Prví študenti prišli už v októbri toho roku. Okrem iného, don Vagač sa tu v r. 1928 pričinil o inštalovanie tzv. Národného zvona Sedembolestnej, ktorý váži 4745 kg a je na ňom umiestnené aj staroturianske meno Michal Vagač – Rác (jeden z prispievateľov na zhotovenie zvona). Viliam Vagač tu zostal do r. 1930, kedy sa jeho novým pôsobiskom stáva Svätý Beňadik a okolité filiálky Kozárovce a Orovnica. Tu bol menovaný aj za správcu Združenia saleziánskych spolupracovníkov, dobrodincov a priateľov, ktoré vydávalo časopis Don Bosko. Vagač sa tu stal známym aj vďaka na tú dobu modernému spôsobu premiestňovania sa – na aute či motorke. V roku 1931 sa vracia do Šaštína ako hlavný organizátor slávnosti pri príležitosti druhého výročia blahoslavenia dona Bosca. Rozvetvená bryndziarska rodina Vagačovcov túto udalosť  podporí poskytnutím finančných prostriedkov na zhotovenie veľkého obrazu Bosca (medzi menovanými darcami sú aj Vagačove sestry Irena Molecová a Cecília Karpátyová či vtedajší vlastník detvianskej bryndziarne Alexander Vagač). Popri svojich misijných cestách Vagač venoval veľa síl plánu zriadenia saleziánskeho strediska v Bratislave, ktoré však bolo vybudované už bez jeho prítomnosti.  

Totiž, na jeseň r. 1932 don Vagač odchádza na misiu do Brazílie. Jeho pôsobiskom sa stáva mestečko Tres Lagoas (do 1936), v ktorom sa stáva farárom miestnych obyvateľov. No na kratší čas navštevuje aj slávne mestá Rio de Janeiro a Sao Paulo. Pôsobí tiež v dedine Svätá Anna s rozlohou farnosti veľkou asi ako trištvrte Slovenska. Ďalším pôsobiskom sú mestá Cuyabá a Lins. Don Vagač na presuny využíval auto, koňa, lietadlo. Nebezpečenstvo tu naňho číha zo všetkých strán: nevyspytateľných miestnych kmeňov i divokej prírody. V Južnej Amerike mu častú spoločnosť vytvárali nespočetné čierne osy, chrobáky, netopiere, jedovaté hady...  

Popri domorodému obyvateľstvu sa venuje aj prisťahovalcom zo Slovenska (kolónie Sv. Terezka a Bratislava). Do svojej už československej vlasti sa don Vagač vrátil 4. apríla 1947, teda krátko pred príchodom moci komunistov.

Na Slovensku sa zoznamuje s novými saleziánmi, medzi nimi napr. aj s Ernestom Macákom (známy napr. tým, že 16 rokov predstieral psychickú poruchu, čím seba i priateľov bránil pred komunistickými represiami) či spolurodákom Jozefom Evinicom. Po apríli 1950 – Akcii K alebo tzv. Barbarskej noci, keď sa uskutočnili razie proti cirkevným rádom, je don Vagač poverený správou tajných financií saleziánov. Sledovaním jeho osoby sa preukázalo, že Vagač má blízko k osobám, ktoré organizovali útek zaistených kňazov a emigráciu. Navyše v jeho byte tajný biskup Hnilica vykonával posviacky klerikov. V roku 1952 Vagač pôsobí v štátnej nemocnici v Bratislave, kde tiež pracujú sestry Sv. kríža. 29. februára sa uskutočnilo ich hromadné zadržanie. S donom Vagačom tak v tento deň bola zadržaná aj Zdenka Schelingová (v r. 1955 zomrela na následky umučenia, v r. 2003 ju Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú). Neskôr bol tiež zadržaný  synovec dona Vagača z Detvy - sudca Karol Vagač. 17. októbra 1952 bol Viliam Vagač odsúdený na 18 rokov väzenia. Prepustený je až v roku 1960, keď na chorľavého 73-ročného väzňa bola uplatnená prezidentská amnestia. Po prepustení odchádza k svoje sestre Irene Molcovej do Trenčína, neskôr k ďalšej sestre Cecílii Kárpátyovej do Zvolena. V roku 1962 prichádza do Osadného, kde vykonáva službu duchovného spovedníka pre sestry Sv. kríža. V roku 1966 odchádza na odpočinok do Kňazského domova v Pezinku. 21. júna 1969 ešte slúži svoju zlatú omšu v Šaštíne (50. výročie primícií). V nedeľu 8. augusta zavítal do svojho rodiska, aby medzi svojimi oslávil toto jubileum. O rok neskôr, 2. júla 1970, zomiera v Pezinku vo veku nedožitých 83. rokov.

Dnes saleziánski pokračovatelia dona Bosca patria k najzanietenejším katolíckym pracovníkom na sociálnom a duchovnom poli. Okrem práce s mládežou po vzore dona Bosca patrí k špecifikom ich činnosti na Slovensku aj práca v rómskych komunitách. Vlastným spôsobom na odkaz dona Vagača nadviazal potomok bryndziarskej dynastie Filip Vagač, zakladateľ Nadácie pre deti Slovenska.

 

Stará Turá, bryndza a náboženské otázky

Zo Starej Turej pochádza niekoľko bryndziarsky významných rodov, ktorých pôsobenie sa však neviaže len na toto miesto. Napr. poznáme prípad jedného z prvých prejavov rastúcej národnostnej nenávisti Maďarov voči Slovákov, keď bol r. 1826 v Budapešti zavraždený občan Starej Turej Jozef Hlubocký, ktorý sem prišiel na plti predávať bryndzu. Túto skutočnosť zaznamenal ev. farár a spisovateľ Ján Kollár, ktorý nebohého pochovával. Najvýznamnejšími však boli katolícke vzájomne popretkávané rody Vagačovcov, Wallovcov a Molcovcov. Práve Teodor Wallo, syn zakladateľa zvolenskej bryndziarne Juraja Walla, vynašiel spracovanie syra, ktorým vzniká nám dodnes známa mazľavá  podoba bryndze. Bolo to r. 1882, keď namiesto soli začal do bryndzového substrátu pridávať soľný roztok. Teodor Wallo bol zároveň cez svoju matku Máriu, rod. Vagačovú, príbuzným Jána Vagača, ktorý, ako sme už uviedli, založil vôbec prvú bryndziareň (r. 1787 v Detve).

No zďaleka to neboli len bryndziari, ktorí v širokom svete preslávili slovenské mliečne výrobky a s nimi i valašskú idylu našej vlasti. V Starej Turej žila aj Kristína Royová (tiež narodená 18. 8. ako Viliam Vagač), najprekladanejšia slovenská spisovateľka (evidujeme 38 cudzích jazykov), priekopníčka sociálnej práce na Slovensku, so sestrou Máriou spoluautorka prvého slovenského kresťanského spevníka (v poštúrovskej slovenčine) a osobnosť, ktorá stála na čele duchovného prebudeneckého hnutia, ku ktorému sa u nás hlásia prakticky všetky protestantské cirkvi. Už samotný prozaický debut K. Royovej Bez Boha na svete sa stal najprekladanejším dielom slovenskej literatúry a prvou slovenskou knižkou preloženou do čínštiny. V niektorých jazykoch novela nesie názov Martinko – podľa hlavného hrdinu, ktorý bol obecným pastierikom. Smutný príbeh tejto siroty je nielen veľmi čítaným dielom, ale i textom, ktorý výrazným spôsobom zasahuje do duchovného a osobnostného formovania jednotlivých čitateľov. Podobne pôsobilo aj royovské prebudenecké hnutie, ktoré sa rozšírilo do celého slovenského národa. V miestach, kde pôsobilo najintenzívnejšie, začali miznúť krčmy a stavali sa modlitebne. Možno i tento fakt nevedome formoval osobnosť Viliama Vagača a dianie v katolíckej cirkvi, ktorá v Starej Turej tiež vykazovalo určité špecifiká, najmä vďaka pomerne silnému vplyvu tzv., dnes už zakázaných, beňovcov.       

Zdroje:

Patrik Dubovský: Salezián, misionár, väzeň Viliam Vagač

Vilma Truhlíková: Malá kronika Starej Turej

Archív a expozícia Múzea sestier Royových

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?